1. Oslobodenie

Takže úplne prvá z mojich hororových poviedok. Napísal som ju hrozne dávno :)

Časom ju ešte upravím a poopravím slovosled, gramatiku a pod.

    Paul je obyčajný úradník, ktorý pre svoju ženu a pre svoje dve maloleté deti dlhé roky šetril peniaze na rodinný dom. Z bytu sa presťahovali do domu, v ktorom nik nebýval asi 7 rokov. Zrejme preto bol zlacnený. Umiestnenie blízko mesta bola výhoda ako pre deti tak aj pre Paula. Deti mali blízko do školy a Paul do práce.

    Dalo to zabrať, aby dom dali do takého stavu aký chceli, alebo v akom bol zrejme pôvodne. Mal komplet nové drevené obloženie, takže Paul nemusel moc peňazí dávať do opráv. Nasťahovali sa 30-teho decembra 1996. Nový rok chceli osláviť v ich novom domove. Ešte v ten deň sa, ale udialo niečo nečakané.

    Bol večer okolo ôsmej hodiny, deti už spali a Paul ešte umýval riady z večere vo svojej novej kuchyni. Keď doumýval otočil sa aby si utrel ruky, no v tom zbadal niečo čo veru nečakal. Bol šokovaný, nevydal ani hláska a stále sa díval na siluletu chlapca ktorý stál pred ním. Žiaden z jeho synov to veru nebol. Chlapec mal na sebe staré na pohľad obhorené pyžamo, ktoré bolo cítiť zápachom dymu až k Paulovi. „Kto si ?“, vyšlo z Paula. „Ahoj, ja som Charlie. Býval som v tomto dome pred dvadsiatimi siedmymi rokmi.“ „Paul nieže neveril svojim očiam čo to momentálne stojí v jeho kuchyni, ale taktiež neveril čo práve počul. Ten chlapec nemal ani 15 rokov. Paul vôbec nerozumel ako tu mohol pred 27 rokmi byť no chlapec pokračoval. „Nasťahovali sme sa sem pred Silvestrom 30-teho decembra v roku 1969“, pokračoval chlapec kľudným hlasom. „Dom vtedy o deň neskôr zničil požiar a mňa môj otec nedokázal už zachrániť. Z neviem akého dôvodu tu vznikne požiar vždy, keď sa sem niekto prisťahuje.“ Paul si čistil uši prstami, no aj tak pozorne počúval. V slabom prítmí videl siluletu chlapca ani nie 4 metre od seba. „Ja chcem už ísť za mojím oteckom tam hore, no niečo ma tu drží“, vykríkol zrazu chlapec a rozplakal sa. Jeho hlasný, tenký a vyplašený výkrik sa ozval celou kuchyňou a Paulovi naskočili zimomriavky po chrbte. „Každých 5 rokov tu od tej doby vznikne požiar. Vždy na inom mieste. Dôvod prečo už 7 rokov dom nehorel bol asi ten, že už do neho nikto nechcel ísť. Dom bol prázdny a nemala sa tu ako stať „nehoda“. Ja som vás ale prišiel varovať.Máte krásnu rodinu. Dajte si na nich prosím veľký pozor. Mňa môj otec nedokázal zachrániť“, vzlykal. Chlapec so slzami v očiach pozrel smutne na Paula. Po tejto vete sa chlapcova postava rozplynula vo vzduchu.  Paul ostal ako prikovaný v podlahe. Prudko premýšlal o tom čo teraz počul a videl, vybral sa ľahnúť si.  Dúfal že sa mu to podarí do rána uležať v hlave, myšlienky mal zmiešané. Jedno ale vedel, určite sa mu to nezdalo. Paulovi dlho netrvalo aby zaspal.

    Ráno pri raňajkách nepovedal nič, len stále premýšlal. Po raňanjkách sa vybral na vzduch von. Šiel do mesta a rovno do realitky, ktorá im dom predala. Chcel vedieť všetko o dome v ktorom žije.

    Staršia pani, ktorá tam bola nazdrela do papierov, ktoré vytiahla z dna šuflíka. Položila ich na stôl, otvorila a čítala. Na prvých stranách si Paul všimol meno architekta a rok postavenia domu. Až po prevrátení dvoch strán spisu sa dostali na hlavnú stranu. Bol na nej prilepený ústrižok z novín, na ktorom stál veľký nadpis. „Pri požiari na Trinástej ulici zahynul chlapec.“ Článok bol z roku 1970 z prvého januára. To bolo zrejmé, keďže sa to stalo na zlomku rokov. Ďalej bol článok v tvare stľpca v ktorom bolo spomenuté meno chlapca, jeho rodičia a ďalšie podrobnosti. Paula zaujalo hlavne to, že meno a vek chlapca sa presne zhodovali. Upútala ho posledná veta v článku. Písalo sa v nej doslova: „Otec chlapca nedokázal zabrániť tragédii a viní sa z jeho smrti." Vedľa článku bol odfotený Paulov dom pred 27 rokmi. Zhorený takmer na nepoznanie. Keby nevedel, že píšu o tom dome, ani by to sám nezistil z fotografie. Pod fotkou zhoreného domu bola fotka chlapca. „Bol to on“, povedal potichu Paul, ktorý sa celý triasol, ale snažil sa byť kľudný. „Prosím ?“, spýtala sa slabším postarším hlasom pani. „Nič, nič. Môžete mi, ale prosím Vás povedať, prečo ste mi o tom dome nič takéto nepovedali predtým, než som ho kúpil ? Vedel som že tam bol požiar, no nevedel som že niekto pri tom aj zahynul.“ „Takéto informácia máme prísne zakázané podávať samovoľne. Jedine ak majiteľ požiada viac informácií o dome, čo ste Vy nepožiadali, tak vtedy sme oprávnení Vám o tom povedať.“ „Aha výborne“, nahodil Paul štiplavú poznámku. „No keď už chcete vedieť všetko....“, pokračovala pani a obrátila ďaľšiu stranu. „Otec zosnulého chlapca sa obesil“, písal krátky nadpis pri ktorom bol zjavne krátky článok. Písalo sa v ňom : „Otec chlapca, ktorý pred týždňom zahynul pri požiari sa nedokázal zmieriť so smrťou svojho syna. Po niekoľkých návštevách psychologických poradní svoj život ukončil obesením na strome pred domom v ktorom sa nešťastie stalo.“ Paul zostal s otvorenými ústami. Nepovedal ani slovo len šokovane počúval. „No, a potom je tu ešte rozhovor s nájomníkom domu z roku 1990, kedy naposledy vyhorel. Odvtedy sa doň nik nepresťahoval. Nebol záujem. Ale keďže ani po siedmych rokoch sa nič nestalo, čo už bola tradícia, rozhodli sme sa ho skúsiť ponúknuť zlacnene. Ale zaručujem sa ze tomu domu nič nie je. Elektroinštalácia bola v celom dome vymenená“ „Aha jasné“, ironicky poznamenal Paul. „Ďakujem za informácié, a dúfajte že sa nič nestane inak vás zažalujem. Dovidenia.“ Paul šiel domov cez mesto, cestou kúpil ešte nejakú zábavnú pyrotechniku aby odbočil od týchto myšlienok. 

    Bola noc 23:45, pár minút pred polnocou a Paul bol už dosť nervózny, čo si všimla aj jeho žena Elizabeth. Obaja trávili prvý Silvester vo svojej obývačke pri pohárikoch červeného vína. Na otázku prečo sa tak zvláštne správa, odpovedal len, že nemá asi svoj deň. "Ty si teda vieš vybrať svoje dni", poznamenala Elizabeth. Paul sa vybral vysypať smeti von do kontajnera. Bol už pred domom, keď započul obrovskú explóziu, čo ho zhodila na zem. Paul hneď vedel že sa jeho domienky naplnili. Vstal a okamžite vrazil do domu. Vnútro bolo celé v plameňoch vrátane schodiska, vchodu do obývačky a izieb. Kuchyňa bola neprístupná. Hľadal Elizabeth no nikde ju nevidel. Nemal čas. Presne vedel kde treba ísť. Utekal po horiacich latkách schodiska na poschodie. V hornom poschodí sa usadzoval dym. Z izby napravo počul krik svojich detí. Vrazil do izby v ktorej ešte plamene neboli. Boli tam obaja jeho chlapci schovaní pod stolom. „Som tu nebojte sa, rýchlo odtiaľto utečieme von dobre? Zavrite oči a nepozerajte! Nebojte sa hneď sme von.“ Najmladšieho vzal do rúk a staršieho k sebe pritúlil a rozbehli sa dolu už prepáleným schodiskom. Paulovi sa chytili nohavice a topánky sa mu rozpadali pod teplotou na nohe. Bolo mu to v tej chvíli jedno. Dôležité pre neho bolo, aby sa dostali von z domu v poriadku. Prešli cez horiacu chodbu a vyšli von pred dom. Najmladšieho položil a povedal im: „Čakajte tu idem po maminku, nebojte sa, ale buďte tu! Hneď som naspäť.“ Vrazil opäť cez dvere do domu a urýchlene premýšľal kde je Elis. Už sa mu točila hlava. Vbehol do obývačky a zcela náhodou zahliadol siluletu postavy, ktorá si zakrývala tvár obrusom zo stola. Pribehol k nej chytil za ruku a zakričal : „Deti sú vonku, poď rýchlo.“ Utekali z obývačky pričom sa vyhýbali plameňom. Prechádzali hustým dymom, ktorý sa za tú dobu už nahromadil už aj na spodnom poschodí. Paul nič nevidel, len po pamäti vedel kde je východ z domu. V tom momente ho zarazil krik z ľavej strany. Bol to detský krik. Vychádzal z kuchyne. Paul nevedel kto to môže byť no už bol pri dverách. Otočil k sebe ženu a povedal jej : „Choď za deťmi, niekto je v našom dome, aspoň sa mi zdalo. Idem ešte skontrolovať. Hneď som späť.“ „Dobre rýchlo, daj si ale pozor“ „Jasne hneď som späť zlatko, ľúbim ťa“, povedal Paul, zahľadil sa ešte do jej modrých zaslzených očí a vbehol do domu. Dom bol už na nepoznanie no plač a krik bol stále veľmi počuteľný. Strop sa pomaly prepadal. Problémom bolo že kuchyňa horela najviac. Tam aj požiar zrejme vznikol. No Paul nemal na výber. Vedel že strop a vchod do kuchyne to dlho nevydržia tak rýchlo vbehol dnu. Zbadal niečo čo mu vyrazilo dych. Uprostred kuchyne zbadal skľúčeného chlapca v pyžame ktoré Paulovi bolo veľmi známe. No nebolo ešte obhorené. Bol to Charlie. I keď tomu neveril, nemohol tam nikoho nechať. Skrz množstvo dymu poriadne nevidel. Oči mu hrozne slzili a pľúca mleli z posledného. Chlapca zdvihol, no v tom momente sa strop nad vchodom do kuchyne prepadol a nebolo možné prejsť von cez hlavný vstup. Paulovi horeli obe nohy. Pálilo to. Neskutočne ho to pálilo. Zareagoval pohotovo a vystrelil cez zadné dvere ktoré boli v kuchyni. Vyšiel zo zadnej časti domu. Nevládal už ani stáť a tak klesol k zemi s chlapcom v náručí. Uhasil si nohy. Bol popálený, špinavý zadymený no stále vnímal. Chlapec sa pomaly preberal a Paul začal padať k zemi. Točila sa mu hlava a upadal do bezvedomia, no predtým ešte začul chlapcové slová: „Ďakujem Vám veľmi pekne, zachánili ste mi život a konečne ma v tomto dome už nič nedrží. Môžem sa konečne stretnúť s oteckom a povedať mu, že sa na neho nehnevám. Ďakujem a zbohom!“ Paul tieto slová počul veľmi zreteľne. Po chvíli upadol do bezvedomia. 
„Haló, Paul !“, si v poriadku ? Paul otvoril oči, ležal vzadu za domom na tráve a okolo neho bola jeho rodina a požiarnici. „Áno som“, povedal rýchlo. „Kde je ten chlapec ?“ „Aký chlapec ?“, pýtala sa Elis. „Chlapec po ktorého som sa vrátil, počul som ho, vyniesol som ho von. Charlie sa volal.“ „Žena na neho vystrašene pozerala. "Nikto pri tebe nebol, takto sme ťa tu našli. Vravel si síce, že si niekoho počul, no podľa mňa si v tom zmätku mal halucinácie. Som rada, že si v poriadku." Paul si bol istý tým čo hovoril, no radšej to už nikdy nespomenul.

    Paul bol hrdinom dňa keď zachránil svoju rodinu ako správny otec. Hrdinom si, ale nepripadal. Urobil to čo mal. Našiel si lepšie platené zamestnanie a dal kompletne prerobiť ich dom. Od tej doby uplynulo dvanásť rokov a v dome nevznikol už žiaden požiar ani iné nešťastie. Charlie sa navždy vytratil z Paulovho života. Písal sa rok 2008 a život sa opäť vrátil do normálnych koľají...